HISTÓRIA JANIČIAROV

Pôvod a vývoj.

   Teleso janičiarov bolo založené za sultána Murada I. (1359 – 1389) z kresťanských zajatcov, detí, odobraných rodičom a sirôt, ktoré vazalské štáty museli raz za päť rokov odovzdávať ako „krvnú daň“. Nazvali ich Yeni-čeri = Nové vojsko. Do roku 1438 sa systém vyvíjal a jeho premeny boli značné. Napr., zozačiatku slúžili v Gallipoli ako plavčíci a po piatich až desiatich rokoch sa až stávali janičiarmi, atď. Od Murada II. sa stanovilo, že deti pochádzajúce z koristi (sultánsky diel), nazývané penčik-oglani a deti z devširme (krvnej dane) sa zhromaždili na Ak-majdane (bývalom hippodróme byzantských cisárov, neskôr janičiarskom cvičisku) a tam schopnejších a urastenejších odobrali do palácovej školy, kde sa z nich stali „bostandží“, pretože vykonávali popri vzdelávaní prácu záhradníkov. Ostatných odpredali na dobu určitú (do dospelosti) ako otrokov s povinnosťou vychovať z nich muslimov, poskytnúť im vzdelanie a uchovať ich zdravých a fyzicky zdatných.
   Keď dosiahli 18. rokov, museli ich majitelia odovzdať do janičiarskych kasární, kde ich rozdelili do troch ort, ktorým velili agovia – anatolský, rumelijský a stambulský. To preto, lebo chlapcov, ktorí pochádzali z Balkánu (Rumélie) dávali na výchovu do Anatólie (ázijskej časti Turecka), chlapcov z Anatólie dávali na výchovu do Rumélie a vybraných nadaných chlapcov do palácovej školy v Istambule, ktorá fungovala ako dôstojnícka škola, takže títo mali už o kariéru postarané. Títo traja agovia boli len čosi ako riaditelia školiacich stredísk a podliehali janičiarskemu agovi (Yeni-čeri agasi). Z brancov sa pod ich vedením stali takzvaní Adžemi-oglani (cudzí chlapci). Odteraz ich čakalo tridsať rokov služby v postavení štátnych otrokov, avšak otrokov privilegovaných! Janičiar sa nesmel ženiť (bol mníchom rádu Bektaší), nemohol mať majetok (okrem osobného), v ich tábore sa netrpelo opilstvo, hazardné hry a hádky - skrátka žil kasárenským životom. Každoročne dostal prídel látky na novú uniformu a žold sa mu čiastočne vyplácal, čiastočne dostával v naturáliách a čiastočne sa mu pripisoval na účet. Keď sa totiž dožil konca tridsaťročnej služby, odchádzal do penzie ako bohatý muž.
   Adžemi oglani sa po zaradení do kasární venovali výcviku v zápase, jazde na koni, lukostreľbe a streľbe z muškety, šerme – a v poradovej príprave, ktorá bola najlepšia vo vtedajšom svete a sprvu aj jediná. Okrem toho sa priebežne vzdelávali v duchovnej stránke svojho dervišstva, podľa vzoru veľkého svätca Hadži Bektaša Chórásáního. K Bektašovi sa viaže príhoda, podľa ktorej nosia janičiari svoju čiapku „keče“: Hadži Bektaš, už ako uznávaný svätec-derviš, ktorý prišiel k sultánovi z Chórasánu, si poranil nohu o kameň počas výpravy na Balkán. Keď to videl Temuer-Taš Dede (vtedy vrchný ulema – vykladač koránu) odtrhol si rukáv a ponúkol Hadžimu, aby si nohu obviazal. Hadži však s úklonom povedal, že taký vznešený obväz nepatrí na nohu, ale na hlavu a natiahol si rukáv na hlavu ako čiapku. Odvtedy nosili janičiari čiapku keče v tvare rukáva, ale lemovanú zlatou výšivkou, aby dokumentovali, že sú výkvetom vojakov.(Zlatý lem – uskjuf – symbolizoval vladársku a zároveň mučenícku korunu. Výšivka „deltadž“ sa menila podľa storočí.)
   Adžemi-oglani nosili červené uniformy a smeli nosiť len dýku. Po troj až päťročnej príprave boli zaradení do bojových oddielov k obyčajným janičiarom – joldašom ako „holubi“ (čiže stále ešte oglani) a začali prežívať pravú šikanu. Do oddielu (boeluek, džemaat) boli zaradení po dvaja- traja a dostali zaradenie bazargiden (bazárový poskok), kandildží (poskok-osvetľovač) a pabuččí (čistič topánok). Z tohto ponižujúceho postavenia sa mohli dostať len udatnosťou. Kto dobyl zástavu, doviedol zajatca, priniesol hlavu nepriateľa, alebo bol prvý na múre pevnosti pri dobýjaní, mal postup istý. Postup fungoval po dvoch líniách – po línii hodnosti a po línii funkcie. Napríklad : kapitán má veliť stotine, ale ak niet kapitána, určia poručíka aby velil a ten teda rastie funkciou. Inde zase je síce povýšený poručík do hodnosti kapitána, ale niet voľnej stotiny a tak velí pod svoju hodnosť – napr. družstvu ako doteraz. Okrem toho ešte existoval rast vyslúžením, kedy sa po piatich až siedmich rokoch „holubovania“ stával janičiar z oglana joldašom („druhom“) a po ďalších desiatich rokoch ihtijárom(„starešinom“). Podľa dôstojnosti (odslúžených rokov) rozlišovali u starešinov po piatich rokoch stupne korúdž a oturak. Niektorí ihtijári „presluhovali“, ergo boli tzv. ďalejslúžiacimi (mutefferika) a tí požívali mimoriadnu úctu. Nedostávali viac žold, ale boli platení z nadácií mešít.
   Aby to bolo ešte neprehľadnejšie, nádejné veliace kádre zo starešinov, ktorí sa osvedčili, vytvárali oddiely „chasseki“, čiže „perspektívnych“, ktorým bývali podľa hodnosti zverované velenia nad mestami a pevnosťami a tí z nich, čo boli bez hodnosti tvorievali aj gardu janičiarskeho agu.
   Keď takíto postúpili na rebríčku veku, prevelili ich do samostatnej „orty“. Starešinovia vykonávali hlavne čestné služby, medzi ktoré patrilo právo vykonávať poriadkovú službu v tábore a stínať významných odsúdencov so slovami : Som nástroj spravodlivosti...! Z nich sa regrutovali aj stráže na bránach pevností a miest – kapidži.
   Hoci janičiari zriedkavo bývali vysokých postáv (Rozkaz pre výber Adžemi-oglanov z devširme zakazoval vyberať príliš vysokých, lebo bývajú menej obratní a aj mentálne ťažkopádni) predsa pri zaraďovaní oglanov do boeluekov vyčlenili vysokých do oddielu osobnej stráže sultána a tí, pod označením „solak“ bývali v palácových kasárňach. Špeciálne oddiely telesných strážcov „čeri-asi“ mali výsadné právo a povinnosť stavať svoje stany okolo sultánovho a boli jeho najtesnejšou „ochrankou“.
   Mnohí janičiari, okrem toho, že mali svoju špecializáciu ako strelci, lukostrelci, oštepári, sekerníci, delostrelci a dopravcovia, mali ešte špecifické povinnosti. Napr. segbani (psovodi) sa zúčastňovali na sultánskych lovoch ako honci a psovodi a chovali sultánske psy. Boli však takisto janičiarmi, ako všetci ostatní, dokonca patrili medzi elitné bojové jednotky. Niektoré boelueky mali ešte presnejšie označenie (napr. zagardží – psovodi psov pre hon, alebo sansundží – psovodi medvediarskych psov, atď.) a ich velitelia mali teda aj vyššiu vážnosť. Pluk sekbanov bol najpočetnejší (34 boeluekov), takže bol na úrovni divízie a nečudo, že segban-baši bol taký dôležitý muž!
   Celý život janičiarov rytmizovala príprava jedla a od nej sa odvíjala celá ich hierarchia. Najbezvýznamnejší zbierali drevo a sušený trus a kúrili pod kotlom, chodili nakupovať a nosili nákup z bazára, čistili a pripravovali suroviny na varenie, nosili vodu do kotla, pripravovali jedlo, atď. Vyššie šarže kontrolovali túto činnosť a napríklad veliteľ oddielu (odznak vareška!) prišiel ku kotlu, symbolicky pomiešal, ochutnal a dal príkaz vydávať stravu.


ČLENENIE A HERALDIKA

1. Druhy symbolov

- Bajrak - je to zástava z hodvábu, alebo plátna so symbolikou, označujúcou oddiel
- Tůg - je odznak (tyč s konským chvostom), označujúca právomoc. Ten, kto mal aj zástavu, aj tůg bol významný pán so sudcovskou právomocou.
- Bubon - bol závažným symbolom zvrchovanosti a práva zvolávať do boja.

Všetky tri atribúty mávali len sandžakbegovia a významní begovia (správcovia okresov a plukovníci.) Janičiarsky aga však bol na úrovni pašu a mal nárok na zástavu i bubon.

Bajrak obsahoval spravidla:
  - Znak orty a číslo oddielu, čo hovorilo už na diaľku aj o akú špecializáciu sa jedná.
  - Nápis „alláhu akbar“(Boh je veľký), alebo „lá illáha illa lláh“ (niet boha okrem Boha jediného).
  - Tri body čintamání – vyššej vesmírnej harmónie
  - Ruku Fatimy
  - Prorokov meč zulfikar
  - Mesiac a „dávidovu hviezdu“, niekedy aj slnko.

Bajrak mal na konci hrot, ako kopija.Bajrak u janičiarov mával spravidla červený podklad so zlatou symbolikou. Tvar bajraka sa stanovoval podľa druhu a významnosti oddielu. Všeobecne platilo, že Janičiari mali hodnosti o tri rangy nižšie, než iné jednotky, ale trikrát významnejšie vplyvom.Ukážeme to na postupnosti hodností: aga je kapitán, má veliť stotine, beg plukovník a má veliť tisícine a paša generál, veliaci vojsku.
Generalissimom janičiarskeho zboru však bol janičiarsky aga (čiže akoby kapitán), ale s vážnosťou vyššou, než všetci ostatní pašovia (generáli!). Preto veliteľ oddielu janičiarov mal okrem zástavy aj bubon aj tůg, hoci jeho funkcia bola na úrovni kapitána a nazýval sa vareškár, alebo polievkár, pretože varechou miešal polievku v hrnci. (Čorbadži.)
Špeciálnym druhom zástavy bol „alem“. Na rozdiel od bajraka bol zdobnejší, väčší a mal na konci miesto hrotu strieborný polmesiac. Alemy nosili pri veliteľoch ort a pred janičiarskym agom.


2. Hodnosti

   Nad všetkými je pádišáh, alebo sultán s dôstojnosťou cisára, čiže chákána – chána nad chánmi. Nasledoval Veľký vezír Ak vizir, Vrchný Eunuch Kislar agasi , Minister vojny Serdár effendi (alebo Serasker), Janičiarsky aga Yeničeri agasi, Minister financií Defterdár, Minister námorníctva Reis-effendi a Veľký mufti vo veciach náboženských. Baš-čauš, alebo Čavušbaši bol vedúci špecifického posolského úradu.
Vrchný veliteľ vojenskej kampane bol kaimakám. Správca provincie s hodnosťou pašu bol titulovaný beglerbeg a pokiaľ nebol prítomný niekto vyšší (veľký vezír, atď...), velil provinčnej armáde ako vrchný veliteľ on. Ako taký bol nadriadený ostatným pašom, do istej miery aj janičiarom. Avšak janičiarom nevelil. Podliehali samotnému sultánovi a ak im osobne nevelil yeničeri agasi, velil im príslušný najvyšší janičiarsky dôstojník – avšak mal rešpektovať rozhodnutia beglerbegovho divánu (vojenskej rady), ktorá zasadala na všetkých vyšších stupňoch riadenia a ktorej sa janičiarsky veliteľ zúčastňoval.

Janičiarske hodnosti:
:: janičiarsky aga – yeničeri agasi - vrchný veliteľ rovný pašovi v normálnej armáde.
Zaujímavé je, že zástupcom janičiarskeho agu nebol kethueda bej, čiže hodnostne nasledujúci, ale veliteľ orty psovodov sekbanbanbaši, veliaci 34 boeluekom. Rangom je totiž sekbanbaši na úrovni baš jahjabašiho – veliteľa orty. Je to preto, lebo baš jahjabašiovia – a medzi nimi sekbanbaši ako najvýznačnejší – sú veliteĺské hodnosti a funkcie, zatiaľ čo kethueda-bej, kethueda-jeri, muchzir aga a yeničeri effendi sú správne a hospodárske hodnosti.)
:: kethueda-bej - náčelník štábu
:: kethueda-jeri- zástupca beja
:: baš jahjabaši – veliteľ orty ako priamy nadriadený jahjabašimu, veliteľovi džemaatu (resp. boelueku)
:: muchzir aga- hlavný ubytovateľ
:: yeničeri effendi - vedúci janičiarskej samosprávy
:: kapitán (čorbadži) - má veliť oddielu a ak mu aj velí, je zároveň boeluek-bašim s odznakom vareška, pretože to symbolizuje preklad označenia jeho hodnosti (čorba=polievka, čorbadži je teda polievkár) a vystihuje právo a povinnosť pomiešať polievku, ochutnať a povoliť jej vydávanie. Čorbadži je teda hodnosť, boeluek-baši funkcia veliaceho oddielu.
:: poručík – juezbaši (karakoludží – kotlár) – u janičiarov bežne totožný s odabašim !
:: kaprál – odabaši. Oda je desiatka mužov a zároveň jedna izba v kasárňach a osádka jedného stanu. (Niekedy aj onbaši.)
:: bajrakdár – zástavník (alemdár u pašov)
:: dau-baš – bubeník
:: vekilchardžž – pokladník a hospodár
:: baš-asker - výkonný práporčík, zástupca bajrakdára, ale často aj veliteľa
:: aščí – kuchár a mäsiar, najmladší dôstojník telesa.

::chasseki – tí starí janičiari, ktorí sú určení do veliteľských hodností,
::sansundži-baši- veliteľ orty medvediarskych psov.
::Zagardži-baši- veliteľ orty honebných psov
::Turnadží-baši – veliteľ orty stavacích psov!
::Chátib – ten, ktorý hovorí piatočnú kázeň chutbu a zároveň vedúci pisárne.
::Joldaš - obyčajný janičiar (joldaš znamená spolubojovník)

Janičiari sa delili na tri kategórie:
- starý mazák– ihtijár, ktorí sa podrozdeľovali na rangy korúdž, oturak a mutefferika (ďalej slúžiaci)
- spolubojovník – joldaš
- a holub – bazargiden, kandildži a pabuččí. Čerstvý branec (úplný zelenáč, než ho pridelili do oddielu) bol adžemi oglan.
Kat z najstarších mazákov (mimoriadne čestná úloha) sa regrutoval z poriadkového oddielu táborovej polície kulukčí.

Janičiari mali svoju samosprávnu snemovaciu formu – díván, ktorého členmi boli janičiarsky aga, sekbanbaši, kethuedabej, kethueda-jeri, muchzir-aga, yeničeri effendi, chátib a desiati (až dvanásti) baš jahja-baši (velitelia ort).

Služobný postup: baš jahjabaši sa stával devedžim, potom baš devedžim, potom bol zaradený medzi „chasseki“, baš chasseki sa stával turnadžibašim, potom sansundžím, neskôr zagardžibašim, kethueda-bejom a segbanbašim. Sekbanbaši dostal nejaničiarsku funkciu sandžakbega (správcu okresu) a potom už bolo na šťastí a vôli sultána, či sa niekedy stal janičiarskym agom. Tento postup nie je jednoznačne vždy vzostupný! Občas dotyčný dokonca klesne, ale ako nádejný káder (chasseki) má ďalší postup zaistený, ak sa osvedčí a tak si postupne osvojuje všetky vedomosti, potrebné ku komplexnému vládnutiu! Napríklad z veliteľa orty baš-jahjabašiho klesá na veliteľa oddielu dopravcov-ťaviarov devedži-bašiho a keď sa vypracuje na veliteľa dopravnej orty (teda svoju pôvodnú dôstojnosť), klesá na veliteľa horských strelcov, ďalej na veliteľa medvediarskych psovodov, aby sa stal veliteľom štábu, veliteľom celej orty psovodov a nakoniec správcom okresu! Taký však bol zákon postupu: vždy znovu ukáž od piky, čo vieš!

Prehľad hodností a ich praktické váhovanie:
Oda – izba, ale aj desiatka janičiarov
odabaši – veliteľ kvartieľa (v zásade kasárenskej izby a v poli stanu pre desať mužov) a aj veliteľ tejto desiatky mužov, často však v pevnostiach aj veliaci celým kasárňam.
Pokiaľ je označenie odabaši (onbaši)myslené ako hodnosť, je to desiatnik – kaprál, ale má váhu poručíka.
Boeluek – oddiel o sile spravidla 30 až 50 mužov (tri až päť od)
Velí im Boeluek-baši (veliteľ oddielu) v hodnosti u malých oddielov Baš-askera (čatára), u väčších Juezbašiho (karakolukčího -poručíka) a u ešte väčších Čorbadžiho (kapitána).
Niekoľko boeluekov (zase tri až päť) tvorí džemaat (stotinu)a tej velí jahjabaši. (Aby život nebol jednoduchý, boeluek a džemaat sú zameniteľné a nie vždy sa orta delila na džemaaty a tie na boelueky! Niekedy sa orta skladala len z od, alebo dokonca len jednej ody!)
Niekoľko džemaatov spravidla tvorí ortu (tisícinu) a tej velí baš-jahjabaši.

Janičiarsky zbor (odžag) mal 101 ort, čiže teoreticky 101 000 janičiarov, ale keďže stavy nikdy neboli naplnené a štruktúra jednotlivých ort bola rozdielna a navyše tri orty tvorili nováčikovia (adžemi-oglani), reálna vojenská moc zboru bola cca 40 000 až 70 000 mužov. Slovo „jahja“ znamená vo všeobecnosti pešiak.

Zbor (Odžag) mal nasledujúce pluky (orty)(Čísla označujú čísla ort.):
Psovodi - Sekbani -35., 64.,65.,68.,71., ( 35. boeluek „avdží, avdžilar“ sú inštruktori Streľby z muškety!).
Dopravcovia – Devedží – 1., 2., 3., 4., 39., 46., 95.
Delostrelci – Topči, alebo topidži - 16., 18., 22., 92.
Telesní strážcovia – Solakovia – 17., 60., 61., 62., 63., 101 (Z toho 17. a 101. čeri-asi)
Radová pechota – Jahja - 6., 7., 8., 9., 10., 11., 12., 13., 15., 19., 20., 21., 23., 24., 25., 26., 27., 28., 29., 30., 31. (námorná pechota), 32., 33., 34., 36., 37., 38., 40., 42., 43., 44., 45., 47., 48., 50., 51., 52., 53., 55., 56., 57., 58., 59., 69., 70., 72., 74., 75., 76., 77., 78., 79., 80., 81., 83., 85., 86., 87., 88.(námorná pechota), 89., 90., 91., 93., 94., 96., 97., 98., 100.
Lukostrelecká škola – Talimcháne – 54.
Škola streľby z kuše – Zenberekčí – 82. a 84., za sultána Mehmeda sa však z nich stali strelci z pušiek, lebo kuše vyšli z módy a zenberekčí sa stali oddielmi „jahja“.
Nádejní velitelia – Chasseki – 14., 49., 66., 67., (Spomína sa však aj, že 68 oddiel Turnadži- psovodov-stavačov, patril tiež medzi chasseki!)
Policajný zbor – Korudží – 73., 99., (Aj polícia na bránach a horskí strelci!)

Každá orta mala svoj znak, každý boeluek číslo. Nie každá orta mala aj jemnejšie delenie. Často bola jednoducho len málopočetnou ortou (odou). Alebo ju tvoril jeden boeluek, či džemaat.


3. Typy janičiarov

Mehter – vojenská hudba
Topidži – delostrelci
Karakoludži – nosiči kotla (v širšom slova zmysle kuchári, ale ich „baši“ bol poručík!)
Čavuši – poslovia
Kapidži – strážcovia vrát a polícia
Talimchánedži – lukostrelec (aj katrandží, alebo kanedžilar)
Turnadži – strelci a psovodi zároveň
Peyk, alebo Beyko – sekerník, prípadne oštepár-sekerník
Džebedží, alebo Devedží – štolbovia, dopravcovia, (starali sa o kone a ťavy) a spomedzi nich špecializovaní prepravcovia kanónov top-arabadži!
Bostandži – „záhradníci“, čiže strážcovia a udržiavatelia záhrad sultána. Boli to čiastočne eunuchovia. (Slovo eunuch je byzantské, Turci nazývajú kastrátov „koese“) Slúžili tam však aj mladí adžemi oglani, ktorí boli vybraní do palácových stráží a navštevovali teda palácovú školu. Tí neboli kastrovaní, pokiaľ neboli určení pre vnútorný hárem.
Čeri-asi - telesní strážcovia, majúci povinnosť a privilégium stavať si stany okolo Sultánovho – ale ako títo sú zaradením aj sekerári, aj oštepári, aj lukostrelci. Rovnako ako širšia telesná stráž, ktorú nazývajú solakovia. Vyberaní boli zo starých mazákov vysokého vzrastu a silnej telesnej konštrukcie. Bola to česť.


4. Organizácia oddielov

   Základný množstevný kontingent je Orta = pluk, regiment,tisícina ktorých bolo 101 Tie sa delili na džemaaty – v našom chápaní roty, stotiny. Nasledovali boelueky – čaty, tridsiatky (ale niekedy sa orta delila priamo na boelueky, alebo ju boeluek priamo tvoril. Na spodku rebríčka boli ody – družstvá desiatich mužov.


5. Výstroj a výzbroj

   Základným znakom janičiara je čiapka KEČE. Jej rukávová časť, ušitá z plste je v hlavovej časti dvojito podšitá a teda pomerne tuhá a volá sa BERK. Prevísajúca časť sa volá YATYRMA, alebo TIFTIK.
Lem USKJUF, vyšívaný zlatom má vzorku DELTADŽ a tuľajka na lyžicu a perá sa volá JUNLUK. Yatyrma (tiflik) sa vraj využívali aj ako mešec na cennosti (korisť?)
Okrem toho mal janičiar typické čižmy (ak neboli „v poli“, tak typické trepky-papuče), košeľu, volné nohavice (šalvar) a predpisový kabát so šnôrami na hrudi nazývaný „dolma“. (Janičiarska obuv bola červená, vyšší dôstojníci žltá)
Hlavnú výzbroj (puška, kopija, oštep, sekera, luk, atď – s príslušenstvom) a pobočnú zbraň. Bolo zvykom, aby nosil janičiar dýku a šabľu, ale obľubu mali, najmä u dôstojníkov, jatagány - často nosené v páre. Dôstojníci, najmä tí vyšší, nosili okrem predpísanej výstroje aj drôtenú zbroj (košeľu, kalpak) a ochranu predlaktí (karvaš).
Oštepári a sekerníci nosili niekedy okrúhly štít.


6. Delí

   Samostatnou kapitolou tureckého vojenstva – i keď nepatriaceho do janičiarskeho zboru – boli „šialenci“, po turecky „Delí“. Mohli sa samozrejme vyskytnúť aj medzi janičiarmi, ale ich stav nebol organizovaný.
Boli to bojovníci, ktorí sa dostávali v boji do akéhosi tranzu, alebo bojovej zúrivosti (ako severskí berserkovia) a ktorí si tento stav privodzovali aj vedome sebatrýznením.
Zástavník – bajrakdár u „Delí“ napríklad nosil zástavu zapichnutú do kože na boku brucha, aby mu stačila jedna ruka na jej ovládanie a druhú aby mal voľnú pre boj, iní si rezali čelá a predlaktia ako pri náboženskom sviatku šiitov šachsej-vachsej a niektorí si pod kožu na čele vodorovne zapichovali hroty šípov ako samomučenie a zároveň ochranu proti priamemu seku do čela.
Delí sa regrutovali zo všetkých možných kontingentov tureckej armády a nevytvárali teda jednotnú organizačnú jednotku. Velitelia ich však stavali do prvých radov a už ich vzhľad, zúrivosť a pohŕdanie smrťou psychologicky deptali nepriateľa.